Mame som dal číslo na chatu a povedal, nech volá, len keby to bolo niečo nutné, inak sa priebežne semtam ozvem. Nepamätám si presne, ale asi som pobozkal mamu na rozlúčku, ostatným som povedal majte sa alebo niečo také. Ostatným... tatovi, sestre, bratovi. A dedkovi. Rozlúčka na pár dní sa stala rozlúčkou po dobu, kým sa s ním raz, a to pevne verím, opäť nestretnem. Chatový telefonát ma vyrušil pri nejakom poobednom programe. Triedna ma zavolala, asi som v jej očiach niečo zacítil, začal som tušiť. Ale sám som sa presviedčal, že je to iba jedna zo stoviek iných možností. Na linke bola mama. Dedko nás opustil... na pár sekúnd zostalo ticho. Prídu pre teba autom, tak sa zbaľ. Triedna, stojaca za mnou mi vyjadrila úprimnú sústrasť. Bez slov a akejkoľvek mimiky na tvári som šiel na izbu. Hlavou mi vírila zmes myšlienok, spomienok, smútku. Po otázkach spolužiakov na môj zvláštny stav som všetko vysvetlil jednou vetou. Cítil som sa nepríjemne v centre pozornosti. Ešte pár hodín som čakal na odvoz. Cestou sme sa stavili najesť sa. Mali sme cesnačku so syrom. Vždy si pamätám detaily len na nepodstatných veciach. Doma bolo na moje počudovanie čulo, celá rodina bola zhromaždená v našom dome. Čakal som skôr zopár smutných tvárí, ku ktorým sa pridám. V kuchyni vládol taký zvláštny pokoj. Dozvedel som sa viacej: dedka našiel ako prvý môj brat, keď mu bolo divné, že ešte nevstal z postele. Zavolal sestru. Ďalej si pamätám len to, že na chodbe bol dlhšiu dobu odbitý roh na stene – stalo sa to, keď vynášali truhlu. A že dedka holila moja sestra, ktorá v tom nadobudla prax už za jeho života. Neviem, či sa hodí o pohreboch vravieť, či boli pekné alebo nie, ale ak hej, potom dedkov pohreb bol pekný. Mal akýsi slávnostnejší charakter. Omšu slúžil želivský opát, bratranec Gabo napísal báseň, pamätám si z nej: Slnko zapadlo. Dnes už nevyjde... Po dedkovi nám zostalo okrem dvoch skríň vecí, starej širokej a úzkej postele, čagana, okuliarov, zeleného palčáku, ktorý nosil na ľavej ruke, lebo mu na ňu bola vždy zima, aj množsvo spomienok a múdrostí. Keď som bol malý, chránieval ma pred zvukom vysávaču, ktorého som sa bál. Ak mal dobrú náladu, spieval mi (alebo recitoval) uspávanku. Takúto: Haja beli čičí, prasa v chlievi kvičí. Otvorte mu dvere, nech sa nepos...na konci sa vždy rozosmial, takže som to doplnil namiesto neho. V pamäti mám, ako som s ním v detstve hrával pexeso, sedmu alebo misu a jedával s ním z jedného téglika kyslú smotánku zajedanú rožkom. Alebo ako som hľadal pod susedovie stromom spadnuté orechy. Síce nevládal veľmi chodiť, vždy si pýtal alebo sám hľadal nejakú prácu, pri ktorej sa dalo sedieť. Napr. čistiť jablká alebo lúskať fazuľu. V posledných rokoch vždy o šiestej zapol správy a omšu na rádiu Lumen, ktorú počúval aj napriek zatvoreným dverám celý dom, kedže dedko už dobre nepočul. Až do konca života čítal veľa kníh a noviny a mal dosť dobrý prehľad. Dožil sa 87 rokov. Mám úplne krásny pocit pri týchto spomienkach. Škoda len, že som sa viac nezaujímal o jeho zážitky, názory. V 15 rokoch som na to asi nemyslel.Keby som mu povedal 'Danke šén', určite by mi odpovedal 'Bite šén' a usmial sa, to sme mali nacvičené... takže:Danke šén, dedko!
Spomienky na dedka
Je 17:20 a mama ma volá do kostola. Vraví, že dnes je výročie dedkovej smrti. Už ubehli 4 roky, odkedy nás opustil. Do kostola idem sám, po mne aj mama, brat a sestra. Cestou husto sneží, pred kostolom sa oprašujem. V sakristii si vyzliekam bundu, kostolník mi dáva čítať 1. čítanie. Dávno som nemal tú česť čítať. Až počas omše si začínam spomínať... 4 roky. Aký som bol vtedy... Mal som 15 rokov, prvák na gymnáziu. Začiatkom februára 2002 som sa lúčil s rodinou. Odchádzal som na lyžiarsky.